Myslím, že o svojom vzťahu k zime som tu už písala. Nemám ju rada. Čím nižšia teplota vonku, tým viac vrstiev na seba navliekam a tým bližšie sa potrebujem dostať k akémukoľvek zdroju tepla. A potom sú tu moje deti. Hlavne to prvorodené, ktoré aj pri mínus pätnástich nevynechá jazdu na koni. A je schopné sa ísť brodiť snehom ešte pred raňajkami. Robiť si zbierku cencúľov, stavať iglu, svišťať na saniach a nakoniec sa uraziť, keď ju celú červenú od mrazu zavolám späť dnu.
Nikoho iste neprekvapí, že toto dieťa nutne potrebuje aj lyžovať. Nuž čo by milujúca matka neurobila, že? Vytrepali sme sa teda na predĺžený víkend do Tatier.
Prvý deň v škaredom zamračenom počasí sa lyžujúca časť posádky vybrala lyžovať a my nešportoví úbožiaci sme strávili doobedie hľadaním vhodného kopca na sánkovanie a presviedčaním najmladšieho, že sneh bude aj o dva metre vedľa, len nech sa už prepánajána pohne z miesta. Náladička teda nič moc, premýšľala som, ako to ďalšie dva dni ešte prežijem. Deň druhý nás nadšení lyžiari presvedčili zájsť s nimi na svah, že nech sa posánkujeme tam. Pripúšťam, bol to fajn nápad, pretože sa ukázalo slnko a aj keď je všade sneh, slniečko tomu celému dodá úplne inú atmošku.
No a na tretí deň sme si vymysleli výlet na Hrebienok. Naposledy som tam bola v lete, tri roky dozadu, ešte s počtom detí dva kusy. Bolo mi jasné, že tentoraz – po snehu a s najmladším dvojročákom – to jednoducho nedáme. Tak som si povedala, že sa plesneme po vrecku a pôjdeme lanovkou.
Aj keď ceny sú prudko motivujúce smerom k spiatočnému lístku, predsa len sme zobrali iba cestu hore.
Na Hrebienku nás čakalo parádne slnečné počasie a ešte parádnejší výhľad na oblaky pod nami. Tak milé deti, toto sa volá inverzia!
A po malej lekcii z fyziky sme si išli pozrieť trochu ľadového umenia. Fakt klobúk dolu pred všetkými, ktorí túto nádheru z ľadu dokážu vykúzliť. Zvlášť, keď vezmem do úvahy, aká je krehká a čo je horšie – na jar je po nej.
Decká sa vyšantili dosýtosti na saniach a klzákoch. Čakala nás ešte cesta späť. Opäť raz to vychytali chalani na saniach – celá cesta dolu bola vykĺzaná, sánkari tade frčali jedna radosť. Menšiu radosť som mala ja. Prvých pár metrov som zvažovala sa vrátiť a zobrať sane z požičovne, keď som už bola príliš ďaleko, aby sa mi chcelo vrátiť, nadávala som si, prečo som predsa len nekúpila spiatočný lístok na lanovku. Tak či tak, musela som sa dolu zgúľať pešo. A ešte aj za sprievodu sem-tam sa mihajúcich výskajúcich sánkarov – provokatérov!
V konečnom dôsledku to bola ale veľmi príjemná prechádzka, s celkom iným výhľadom, než ho poznám z leta. Ani tá zima zrazu nebola taká odporná. Teplota okolo nuly, všade nádherne bielo, slniečko a len slabučký vetrík, krása! Vlastne, keby takto vyzerala každá zima, tak si ju hádam aj obľúbim!
Takže na záver, len toľko som chcela – že ak budete mať cestu do Tatier, výlet na Hrebienok ozaj odporúčam, či pešo alebo lanovkou, či v zime či v lete.
PS: Svalovku mám dodnes 🙂