Pred necelými štyrmi rokmi, keď sa moja najstaršia dcérka stala prváčkou a ja som sa ocitla rovno uprostred všetkých problémov slovenského školstva, dostala sa mi do rúk kniha s názvom Summerhill. Čítala som ju a neveriacky krútila hlavou. Ako to ten Neill geniálne vymyslel! A ako je možné, že už pred 100 rokmi?
Myslela som si, že je to úplne prevratná myšlienka, nehodnotiť všetky deti podľa rovnakých kritérií. Že im treba nechať čas, aby im veci „docvakli“. Že nemusia byť známkované, škatuľkované, hodnotené. Myslela som si, že je to nové, tak sa ľudia boja, bola by to zmena. Ale kdeže, nie je to žiadna novinka. Stovka rokov histórie je príliš dlho, aby sa niečo dalo nazvať modernou záležitosťou. Naopak, povedala by som, že za STO rokov sa veci MUSIA pohnúť. Niekam. Iným smerom. Lepším smerom. Tak prečo sa to stále nedeje?
Postupne prichádzali iné radosti a starosti a na knihu som pozabudla. Potom som zachytila info o filme s rovnakým názvom. Akosi bez rozmýšľania som predpokladala, že to bude dokument z prostredia tejto školy. Tak som si ho nepozrela. Veď som čítala knihu.
Teraz pred pár dňami na mňa opäť kdesi vybehlo video, ale s komentárom „rodinný film“ a dotyčná osoba spomínala, že si to pozreli s deťmi. Tak si vravím okej, ukážem deťom nejakú inú školu, uvidíme, ako dlho pri tom vydržia. Okamžite po spustení prehrávania som zistila, že nejde o žiaden dokument, ale o klasický film s dejom, akurát na základe skutočných udalostí zo Summerhillu. Čo bolo ešte zaujímavejšie oproti knihe, ktorú napísal zakladateľ Summerhillu osobne, dej filmu sa odohrával len v nedávnej minulosti, 80 rokov od založenia školy.
Možno ste film videli, predsa vyšiel už pred nejakým časom. Ak ste ho však nevideli, určite si ho pozrite! Nechcem prezrádzať pointu, ale poviem úprimne, pri viacerých scénach sa mi do očí tlačili slzy. Opäť z ľútosti nad tým, že sa všetky tie roky sme sa veľmi nepohli.
Veľmi silno na mňa zapôsobila scéna, kde sa Zoe spýtala inšpektora „O tomto povolaní ste snívali ako dieťa?“ Vedie ma to k zamysleniu – tie panie učiteľky, ktoré teraz tak horlivo rozdávajú päťky, poznámky a uštipačné hodnotenia… Fakt ste o tomto snívali ako deti? Kto z vás mal super pocit, keď bol vyvolaný k tabuli? Kto miloval písať písomky? Kto prežil celú školu bez jedinej chvíľky stresu a s radosťou? Prosím, spomeňte si na časy, keď ste sami boli deťmi a porozmýšľajte nad svojimi učiteľmi. Som si na sto percent istá, že každý zažil takého, z ktorého ho bolelo brucho. Prečo tomu tak bolo? A nie ste teraz v tejto pozícii vy?
Nechcela som sa až tak rozpísať, no predsa mi ešte nedá – k známkam. Načo vlastne sú? Keď potrebujem ísť na inú školu, urobím testy a podľa ich výsledkov sa tam dostanem alebo nedostanem, nie? Načo známkovať počas školského roka a rozdávať vysvedčenia, pre istotu hneď 2-krát za rok? Škatuľkovanie poznačí človeka viac, ako by sa mohlo zdať. Pamätám si, ako strašne som súcitila so spolužiakmi, ktorých učitelia pred všetkými označovali za „priemerných“ a „trojkárov“. Poprípade aj horšie. Ja sama som patrila medzi „jednotkárov“. A úprimne, nebol to o nič lepší pocit, skôr naopak. Bol to neuveriteľný stres, pretože som celú školu prežila s vedomím, že „ja som jednotkárka, ja to MUSÍM vedieť, zvládnuť, napísať“.
Viem, že sa všetky školy teraz na Summerhill nezmenia. Ani za ďalších sto rokov. Ale niečo by sa zmeniť mohlo – prestaňme deti známkovať! Prestaňme ich hodnotiť, porovnávať a za každú cenu sa snažiť vtesnať ich do šablón. Nie je to tak ťažké. Nestojí to milión eur z európskych fondov. Nestojí to nič, len otvoriť myseľ, možno si zaspomínať na svoje vlastné detstvo a vpustiť trochu dôvery do svojho srdca.
Mohlo by vás zaujať:
Dnes sme nič nenašli, nabudúce sa posnažíme viac.