Pred pár týždňami deti ukončili prvý školský polrok a dostali polročné vysvedčenia. Často nad známkami uvažujem a rada spochybňujem ich potrebu. No nedávno, v rámci štúdia psychológie, som sa dostala k zaujímavému pokusu, ktorý len potvrdil môj nepríjemný pocit zo známkovania.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia americký psychológ Martin Seligman robil istý pokus so psami. V ňom umiestnil psa do boxu, ktorého dno tvorila mriežka, kde vedec mohol vpustiť elektrický prúd. V strede boxu bola nízka priehradka – ak ju pes preskočil, dostal sa do bezpečnej časti boxu, kde elektrický prúd nepôsobil. Skúmané psy sa veľmi rýchlo naučili, že keď priehradku preskočia, sú v bezpečí a okamžite to využívali.
V druhej časti pokusu Seligman umiestnil psa do boxu, ktorý nebol rozdelený a teda elektrickému prúdu sa nedalo vyhnúť. Psy si na túto skutočnosť zvykli a len sa bezradne stiahli do kúta a kňučali, rezignovali. No najprekvapivejším výsledkom experimentu bolo, že aj keď vedec preniesol psy z druhého pokusu do boxu s priehradkou, nejavili záujem dostať sa do druhej časti a to dokonca ani vtedy, keď ich experimentátor niekoľko krát ručne do bezpečnej časti preniesol. Psy skrátka prijali bolesť ako nevyhnutný fakt a aj keď vyslobodenie bolo na dosah, vôbec sa oň nepokúsili, predošlý zážitok v nich zanechal príliš hlbokú stopu bezmocnosti.
Tento jav sa však vyskytuje aj u ľudí, nazýva sa naučená bezmocnosť.
Ak je človek, zvlášť v detskom veku, vystavovaný situáciám, v ktorých má len malú alebo žiadnu kontrolu, ak je „škatuľkovaný“ a tým sú jeho možnosti obmedzované, postupne prijíma situáciu ako nemenný fakt a neskôr sa prestane snažiť.
Tých situácií, kedy to môže nastať je veľa. Aj my, rodičia, môžeme nevedomky na dieťa nepriaznivo pôsobiť, najmä, keď zaň príliš často rozhodujeme v situáciách, kedy sa už môže za seba rozhodovať ono samé, keď naň projektujeme svoje nesplnené túžby či priania a vopred určujeme jeho smerovanie („No tebe to ide, ty si hotový futbalista/huslista/lekár!“
No za ešte väčší problém v tomto smere považujem školské známky. Deti v škole trávia príliš veľa svojho produktívneho času, no navyše škola a výsledky v nej sa premietajú aj do ich súkromného života. Považujeme za úplne bežné pýtať sa dieťaťa na jeho známky, vysvedčenie, školské úspechy. A podľa čísla, ktoré povie si trúfame ho dokonca hodnotiť. Aj keď mnoho ľudí hovorí heslá, ako „známky nie sú všetko“, veľmi málo je takých, ktorí ich skutočne, úprimne vôbec neriešia. Hodnotenie a posudzovanie skrátka máme v sebe hlboko zafixované, čísla z vysvedčenia sa nám javia ako dobrý nástroj na okamžité zhodnotenie hocijakého dieťaťa.
Nebezpečenstvo tohto hodnotenia je na oboch stranách, pri známkach „dobrých“ aj „zlých“.
Jednotkár bude pociťovať neustály tlak za každú cenu ostať jednotkárom, čo môže u citlivejších jedincov viesť ku vzniku úzkosti a už dvojka z písomky bude prinášať zdrvujúci pocit zlyhania, trojka na vysvedčení dokonca samovražedné myšlienky. Štvorkár, ktorému je neustále prizvukované, že je len štvorkárom zas získa pocit, že nemá zmysel sa snažiť, najmä ak učiteľ jeho lepšiu známku označí za náhodu či nebodaj ho podozrieva z opisovania a pod.
O potrebe známok ako takých by som vedela písať dlho. A možno tejto téme ešte jeden článok venujem. No ak aj budeme vychádzať z predpokladu, že známky nemôžeme hneď teraz zrušiť, je pár vecí, ktoré môžeme urobiť.
Rodičia, utrieďte si priority.
Spýtajte sa sami seba – záleží vám viac na číslach v žiackej knižke alebo na šťastí vášho dieťaťa? Z toho vychádzajte. Nepýtajte sa dieťaťa ako prvé, len čo ho popoludní zbadáte, aké donieslo známky, ako dopadla písomka, čo nového v žiackej. Pýtajte sa ho, ako sa má, aký malo deň, čo ho dnes potešilo, ako sa majú jeho kamoši… K známkam sa pravdepodobne dostane aj samo, no dajte mu najavo, že viac než známky vám leží na srdci jeho emočný stav.
Za „zlé“ známky dieťa nikdy netrestajte. Oceňte jeho snahu, bez ohľadu na výsledok, a potom spolu hľadajte riešenia. Zamerajte sa viac na to, čo dieťaťu ide a podporujte ho v jeho záujmoch, nevenujte priveľa pozornosti tomu, na čo nemá prirodzený talent. Ak budete veľa pozornosti venovať slabším predmetom a tie silné odkladať na vedľajšiu koľaj, vo výsledku bude dieťa prinajlepšom vo všetkom priemerné. Nikto nie je expertom na všetko, zato každý má nejaký talent.
Učitelia, na vás záleží najviac.
Vy ste tí, ktorí tie známky rozdávajú. Hodnotíte deti, verím, že väčšina s dobrým úmyslom, podľa tabuliek, podľa toho, ako vám to bolo nariadené. Neprikladajte však známkam viac pozornosti, než si zaslúžia. Nezaraďujte deti do „škatuliek“ podľa známok, nenazývajte nikoho jednotkár, dvojkár, trojkár a už v žiadnom prípade nepovzbudzujte deti, aby známkami medzi sebou súperili. Deti s vami trávia veľa času, máte obrovskú moc ovplyvniť ich život, myslite na to. Namiesto bezmocnosti ich učte vytrvalosti, pracovitosti, dávajte im nádej, povzbudzujte ich v napredovaní.
Nech už učíte akýkoľvek predmet, vedzte, že naozaj nie je tým najdôležitejším na svete. Nie, ani matika. Je v poriadku, ak niektoré dieťa o ten váš predmet nejaví záujem. Pravdepodobne ho javí o nejaký iný. A vysoko pravdepodobne máte v triede iné dieťa, ktoré ten váš predmet miluje. Je to tak v poriadku. Vy tiež neučíte všetky predmety, ale tie, ktoré vás bavia najviac. Ako som spomínala vyššie, nikto nie je dobrý vo všetkom, ale každý je dobrý v niečom. Pozerajte sa na deti touto optikou a buďte zhovievaví voči tým žiakom, ktorí vášmu predmetu práve neprišli na chuť.
Chcite byť tým učiteľom, na ktorého budú deti aj po rokoch v dobrom spomínať, nie takým, ktorého budú v dospelosti riešiť na sedeniach u psychiatra.