Posledné dni boli náročné. Fyzicky aj psychicky. Často som večer od únavy padala do postele, a hoci som sa v tie dni ozaj nezastavila, mávala som na konci dňa pocit, že som „nič neurobila“. Prečo vlastne?
Tak nejak mi začalo po rozume blúdiť toto latinské slovné spojenie. (Vy)užívaj deň.
Kedysi som počula zaujímavú myšlienku a často si na ňu spomeniem. Hovorí sa, že čas sú peniaze. Lenže nie je tomu tak. Peniaze môžem minúť a potom znova zarobiť. Ale čas, ktorý sa minie, už nikto nikdy nevráti. Na rozdiel od peňazí, máme ho nadelený úplne spravodlivo. Každý po 24 hodín, každý deň znova. Nemôžem si z dneška dve hodinky pošetriť, ani si požičať zo zajtrajška polhoďku na kávu. Jediné, čo skutočne môžem, je rozdeliť si svoj čas zodpovedne, uvážene.
Rozmýšľala som, čo sa vlastne deje, prečo sa cítim tak rozlietaná, myseľ behá na všetky strany, neustále mám pred očami, čo ešte potrebujem stihnúť a nutne vyriešiť. Popri tom sa mi stala jedna situácia, ktorá mi nečakane dala odpoveď.
Zapla som žehličku a pripravovala kôš plný prádla. Kým sa žehlička zohrievala, vyrušilo ma pípnutie emailu. Položila som kôš s prádlom a išla pozrieť, kto píše. Už ani neviem, čo presne to bolo. Teda nič životne dôležité. Lenže, kým som vzala mobil, otvorila mail, prečítala a odpovedala naň, úplne som zabudla na svoju zapnutú, horúcu žehličku. Našťastie sa nič nestalo, manžel práve išiel okolo a všimol si, že je zapnutá, prešlo len pár minút. Ale uvedomila som si, že jedno mizerné pípnutie ma dokáže úplne odpútať od toho, čo robím. A takto zabúdame všetci. Kľúče, peňaženky, myšlienky… a napokon aj deti v aute.
Akokoľvek si nahováram, že som voči tomuto druhu vyrušovania imúnna, že veď nevisím vkuse na internete, v mobile internet prevažne nepoužívam, pípka to len na tablete a ten je väčšinu dňa odložený. Ale počujem ho. Nech sa venujem akejkoľvek činnosti, to polsekundové pípnutie spôsobí, že preruším myšlienky na svoju prácu a aj keď neutekám k mailu okamžite, minimálne mozog začne rozmýšľať, ktovie čo to prišlo, kto mi píše, ako to je dôležité? Pravda je taká, že nech ide o čokoľvek, spravidla to vôbec dôležité nie je. Keď fakt „horí“ dotyčný zavolá. Čestné slovo, aj dnešné mobily ešte stále majú funkciu telefonovania!
No toto prerušovanie seká myšlienky a rozsekané myšlienky vytvárajú nepokojnú myseľ. Veľmi ľahko sa takto dá dôjsť do stavu, že aj keď práve nič nepípa, myseľ už „zo zvyku“ očakáva nejaké vyrušenie a tak preventívne ani nemá snahu byť sústredená. V takú chvíľu ozaj ťažko očakávať nejaké extra výkony. Kadečo načnem, od všetkého pobieham k inému a z toho potom ten výsledný pocit, že som „nič neurobila“.
Riešenie? Asi to nebude celé len také čiernobiele, no pred nejakým časom som začala tým, že som odvšadiaľ odinštalovala messenger a povypínala všetky zvukové signalizácie z facebooku. Už to mi ubralo kvalitnú dávku vyrušovania za deň. Teraz som si dala takú malú výzvu. Vypnúť internet úplne. Od ôsmej ráno do ôsmej večer. Celý svoj produktívny deň. Na správy odpovedám po 20.00, normálne to stačí.
Nemusím byť na internete dostupná nonstop. Nemusím mať fejsbukový „odznak“ za odpovedanie na správy do štyroch sekúnd. Chápete, štátne úrady si nechávajú na vybavenie žiadostí 30 dní! A to ide o fakt dôležité veci. Odpovedať v priebehu 24 hodín na bežné správy sa popritom javí ako absolútny luxus.
Neberiem to úplne smrteľne vážne a keď počas dňa potrebujem súrne vyhľadať, ako mi ide autobus, tak si ten internet zapnem. Ako vo všetkom, aj tu je rozdiel, či mi tento nástroj bude sluhom alebo pánom…
Najprv to bolo zvláštne, ozaj som zistila, že tak nejak očakávam, že niekde niečo pípne, niekto mi niečo napíše… Ale zlepšuje sa to. Začínam si spomínať na časy, keď som žiaden internet v mobile vôbec nemala. A zrazu mám kopec voľného času. Môžem čítať, šiť, tajne dúfam, že sa dostanem aj k vyšívaniu, ktoré som nedržala v rukách už celé roky. No predovšetkým chcem zas vedieť súvisle premýšľať, zažiť neprerušované sústredenie, pohrúženie sa do činnosti, nech už ide o čokoľvek.
Ak máte chuť, poďte do toho tiež! Vypnite internet na deň-dva a skúste, čo to spraví 🙂 Doba, v ktorej žijeme je rýchla, ale to neznamená, že nesmieme spomaliť. Skôr naopak.