Poznáte tú mantru motivačných spíkrov o tom, že ak budeš robiť, čo ťa baví, už nikdy nebudeš musieť pracovať? Tak teraz vám prezradím niečo fakt prekvapivé!
Celá pravda je, že ak si zo svojho koníčka urobíte biznis… v skutočnosti už nebudete mať koníčka. Nekecám, zažila som to s fotením.
Kedysi som milovala fotiť. Vymýšľala som všelijaké foto projekty, za jazdy nútila manžela odstaviť auto pri ceste, keď som v poli zbadala vlčí mak, vodila si domov kamošky a majstrovala s nimi, pretože boli trpezlivejšie než moje deti. Študovala som knihy, sledovala online workshopy, obdivovala zahraničných fotografov. A takto rozvášnená som si povedala, že TO JE ONO! Toto ma baví, v tom idem podnikať! Aj som to veru urobila a všetko bolo úžasné, až kým neprišli prví zákazníci. Už som nemohla fotiť ako som ja chcela, ale ako sa im páčilo. Druhí sa sťažovali, že ich dieťa nemá na fotke také modré oči ako v skutočnosti. Tretí chceli zľavu. Štvrtí chceli na fotku priphotoshopovať snehuliaka. Po dvoch rokoch som sa ocitla na pokraji totálneho vyhorenia, ukončila prenájom ateliéru a musela som si dať poriadnu pauzu a dobre prehodnotiť svoje ďalšie kroky. Trvalo to dlhý čas, kým som opäť nadobudla ozajstnú radosť z fotenia.
Ale prečo o tom teraz začínam? Nuž, má to veľmi prozaický dôvod. Takto pred rokom som si totiž objednala doménu maminzapisnik.sk. Nie žeby som toto významné výročie nejak oslavovala. Ani by som si na to pravdupovediac nespomenula. Prišla však faktúra, na ďalší rok treba za doménu zaplatiť zasa. A to mi pripomenulo, že prešiel rok, odkedy som si myslela, že urobím ktovieakú dieru do sveta.
Začalo to vlastne nevinne. Písala som predtým už niekoľko rokov, tak nejak spontánne, bez rozmýšľania, bez toho, aby to niekto vôbec čítal. Postupne tie moje články ale začali čítať reálni ľudia a tak som si vravela, že by som tomu mohla dať aj nejaký koncept, trochu si vopred rozmyslieť, čo sem chcem dávať a čo nie. V tom čase sa mi do rúk dostala jedna náramne zaujímavá kniha a povedala si, že svoju záľubu v písaní by som mohla posunúť na ďalší level. Ach, ten spomienkový optimizmus! Škoda, že podobnosť s fotením mi vtedy vôbec nenapadla.
A tak som chcela začať písať „profesionálne“. Lenže v dnešnej dobe je zo všetkého strašná veda. Treba sledovať návštevnosť, vyhodnocovať obsah, neustále čosi riešiť a vylepšovať, no hlavne predsa ľudí donútiť, aby v tom mori správ, čo sa valia zo všetkých strán, klikli práve na tú moju! Lenže uznajte – keby som šla písať o výrobe domácej plastelíny a uchýlila sa k názvu „Šokujúce! Zmiešala len dve ingrediencie, no výsledok vám vyrazí dych!“ Veď by som od hanby umrela! Tak nič, hneď v začiatku kariéry som sa zmierila s tým, že moje články nebudú takto virálne.
Napriek tomu som sa snažila, ako som vedela. Pozitívnej spätnej väzby sa mi dostávalo v naozaj hojnej miere, za čo som nesmierne vďačná! Prišli aj nejaké ponuky spolupráce. Sláva! Náramne som sa im tešila! Lenže s ponukami prišli dve nečakané záležitosti. Aké je vhodné množstvo? Nechcem, aby môj blog vyzeral ako prepchatý leták z hypermarketu. Potrebovala som si rozplánovať, koľko čoho si sem vpustím. Väčší problém ale bol, keď ma oslovil niekto s produktom, ktorý by som si sama skrátka nekúpila. A aj keď by mi ho oni konkrétne dali zadarmo, viem, že by som ho nechcela odporúčať. Veľmi rada odporúčam dobré veci – pretože keď je niečo kvalitné, reklamu si zaslúži. Aj tak väčšina vecí, ktoré tu dávam, je tu z mojej vlastnej vôle a celkom zadarmo – len preto, že ich FAKT odporúčam s čistým svedomím, aj vlastnej sestre. Bolo mi ľúto, že niekoho odmietam, no napriek všetkému, v tomto si za svojim stojím. Ak chcem niečo radiť, tak to musí byť niečo, s čím som na 100% sama stotožnená.
A tak prešiel celý rok. Balansovala som medzi písaním pre seba a pre druhých, robila si zoznamy a časové plány. Žiadne miliónové zárobky sa nekonali. Ale viete čo? Vôbec ma to už netrápi. Našťastie mi docvaklo, že nie som povinná pod nátlakom súčasnej „módy“ všetko speňažovať. Ak niekto zarába svojim blogovaním – blahoželám, skvelé preňho! Ale ja to takto robiť nemusím.
Chcem aj naďalej písať spontánne ako doteraz. Občas vypnúť sporák a utekať si zapísať super nápad, občas do noci sedieť a vyrábať materiály na stiahnutie a občas mať proste pauzu a nepísať, keď mi nič duchaplné nenapadne. Dávať nadpisy, aké chcem a nehrýzť si nechty nad tým, ktorý článok bol viac zdieľaný a či mám za tento mesiac lepšie čísla ako za minulý. Sú dôležitejšie veci na svete. A tak vám všetkým, ktorí ste sa dočítali až sem a ktorí sem chodíte napriek tomu, že tu nič šokujúce nenájdete – zo srdca ďakujem!